disponuje v porovnaní s STV takmer trojnásobným rozpočtom.
Tieto príklady svedčia o tom, že aj na malom a nie bohatom trhu je možné nájsť riešenie, ak sa podarí
argumentmi dosiahnuť spoločenský konsenzus a je pre to politická vôľa. Vývoj
finančného zabezpečenia STV však hovorí skôr o opaku.
|
Dlhodobý vývoj
výnosov STV (v mil. Sk) |
||||||||
|
1992 |
1993 |
1994 |
1995 |
1996 |
1997 |
1998 |
1999 |
2000 |
|
1065 |
1214 |
1356 |
1382 |
1562 |
1432 |
1613 |
1554 |
1610 |
Z tejto tabuľky na prvý pohľad vidno, že finančná
báza STV nie je ani primeraná, ani
stabilne rastúca. Na rozdiel od väčšiny verejných televízií vo vyspelej Európe sa plánuje v ročných cykloch, čo je
pre televíziu veľkým hendikepom, pretože to obmedzuje jej možnosti vytvárať si
presnejšie strategické vízie. Technologická a programová inovácia v televíznom
organizme ďaleko prekračuje rámec jedného
roka. V uvedenej tabuľke nájdeme dokonca obdobia, kedy v horizonte 2-3
rokov výnosy klesali. Nečakané výkyvy na strane výnosov sa objavujú aj v
západoeurópskych televíziách, sú tu však dva
podstatné rozdiely. Prvý spočíva v tom, že verejnoprávne televízie majú dnes veľké možnosti pružne hospodáriť
so svojím majetkom - a tak vykryť
nečakané straty. Ak sa to nepodarí alebo darí iba čiastočne, nepredvídané výpadky sa starostlivo skúmajú a vlády sa
usilujú dodržať garantovaný rastový index - aj za cenu mimoriadnych opatrení,
napr. osobitných dotácií.
Na Slovensku sú hlavným zdrojom príjmov verejnej
televízie koncesionárske poplatky. Tie napriek dvom zvýšeniam v roku 1991 a
1997 zďaleka nekopírovali inflačný index v krajine. A už vôbec nie potreby verejného vysielania s dvoma
celoštátnymi kanálmi. Hodnota mesačného poplatku za televíziu sa rovná cene
dvoch lístkov na mestskú hromadnú
dopravu - jav, ktorý by sa považoval v štátoch
Európskej únie za neúnosný, priam škandalózny. V Nórsku platí konsenzus,
že denná cena za verejnú vysielaciu službu sa rovná priemernej cene tlačeného
denníka. Pokiaľ u nás cena denníkov stúpla za desaťročie osemnásobne i viac,
"regulovaná" cena za denné služby verejnej televízie reprezentovala
iba štvrtinu rastu cien dennej tlače.
Štát a jeho politické garnitúry akoby dávali svojím postojom k potrebám
verejného rozhlasu a verejnej televízie najavo, že buď si neuvedomujú, aký
význam majú pre krajinu tieto dve médiá, alebo im je stav ekonomickej
závislosti prinajmenej ľahostajný, čo je však veľmi krátkozraké.
Slovenská televízia ako-tak prekonala v latentnej
ekonomickej kríze niekoľko rokov za sebou, keď žila vlastne z podstaty. V
období rokov 1996-7 sa však akumulovalo niekoľko nových faktorov, ktoré mali
katastrofálny dopad na hospodársku situáciu
podniku:
1) Vláda síce
pristúpila k zvýšeniu koncesionárskych poplatkov (s platnosťou od 1. 8. 1997),
ale takmer celý prírastok pohltili zvýšené poplatky štátnym telekomunikáciám za
spojové služby. Úpravou cien za telekomunikačné služby stúpli náklady STV na
spoje o takmer 60% (z 242 mil. v r.
1995 na 382 mil. v r. 1996). Na
Slovensku vznikol v r. 1996 úkaz, ktorý nemá v Európe obdobu: náklady
na spoje odčerpali takmer tri štvrtiny výnosov z poplatkov koncesionárov.